Jdi na obsah Jdi na menu

Krivánska Fatra: Terchová- Vrátna (cez V. Rozsutec)

20. 10. 2008

Obrazek

V rámci kondičnej prípravy na Mont Blank ma na padlo, že Krivánska Fatra jedným ťahom by bola vhodným podujatím na preverenie mojich schopností, rozhýbanie sa a hlavne zistenie, ako na tom v skutočnosti kondične som po skoro dvoch týždňoch preležaných v posteli, keďže ku mne na návštevu prišla celkom nečakane a v nevhodnú dobu (ako inak) slečna chrípka. Nahovoril som aj Vlada a tak sme o 4:40 stepovali v Dubnici na vlakovej stanici a číhali na náš osobák smer Žilina. Celú cestu do Žiliny sa neviem prebrať ani zaspať ako vlastne celú noc, počas ktorej som nezažmúril oka. Vybehneme z vlaku na stanici a ostaneme čumieť ako telce lebo veruže tá stanica ani trochu nepripomínala Žilinskú. Ako sme vzapätí zistili nieje to Žilinská stanica pretože sme vo veľkej horlivosti vystúpili skôr. Výpravca už mával strojvodcovi tak sme mastili naspäť a naskočili skoro do rozbehnutého vlaku. Pani pri dverách nám trošku vyčítala že sme pobláznili aj ju lebo si myslela, že sme v Žiline a vystúpila tiež. No tma je fakt niekedy mašuro. V Žiline na stanici sa nám tiež dostalo uznanlivých pochvál od pánov ktorí naše zmätkovanie pekne za okiekom sledovali a dobre sa bavili. No nič. Pretup do Terchovej stíhame momentálne, lebo autobus už požiera ľudí vo svojich útrobách.

               V Terchovej Obrazekprebehneme za nejakých 20 minút z námestia na Biely potok. Nastavujem čas a plný optimizmu vyťahujem debilníček kde si plánujem značiť, ako dnes potrháme rekordy a rozdupeme ich na blato. Jánošíkove diery ma opäť chytajú za srdce a namiesto Horných dier si vyberáme diery Nové po žltej. Nikde nikoho hukot vody ma trochu preberá. Myslím, že Nové diery sú trochu "autentickejšie", človek sa tu skoro nezmestí v niektorých tiesňavách. Hore nás ešte čakala celkom pekná vyhliadka, ktorá kolmo trónila nad Novými dierami. Už ráno si môžem povedať, že sme vystihli pekné jesenné počasie. Stromy hýria všemožnými farbami, posledné výdychy lesa pomaly stúpajú k oblohe ako biely opar. Nejako sa opäť začíname zdržovať, skoro ako keď som tu bol po prvý krát... moje sebavedomie Obrazeknepozná hraníc, čo len dokazuje aj naša dlhšia prestávka už v sedle Medzirozsutce. Hore na Veľký Rozsutec striedam horšie etapy s etapami, keď vidieť záblesky ľahkosti a pohodového výbehu. Čakám však, že sa čochvíľa rozbehneme a  prejdeme z Vladom do režimu PUSH THE TEMPO®.Zatiaľ však nič také nehrozí a mňa to nejako ani neznepokojuje, lebo máme pred sebou ešte kusisko cesty. Na vrchole Rozsutca už stretávame prvých "výhľadníkov". My sa však Obrazeknezdržujeme, dotkeneme sa checkpointu aby sa počítalo, že sme tu boli, minútku vyvaľujeme okále na okolie a mastíme preč. Dole z Rozsutca nám to trochu trvá, predsa len terén je strmý, na kameňoch sa šmýka a smerom hore sa už pomaly lopotia ďalší turisti, tak treba dávať bacha, aby človek niekomu nespustil kameň na kotrbu.

Míňame trojicu turistov, dvaja chalani a v skutku krásne dievča, až nezvyklé stretnúť niečo také na horách. ObrazekTo sú mi veci. V sedle Medziholie to už medzitým vyzerá ako v základnom tábore nejakej osmičky, kopa turistov odychujúcich, poskakujúcich a kŕmiacich sa. Nás však čaká výstup na Stoh a presne to, čo sme len pred minútkou zliezli z Rozsutca musíme teraz rýchlo nastúpať. Na svahoch Stohu je tradičné mazľavé blato. Keď sa však dostaneme nad hranicu lesa situácia sa mení k lepšiemu. Začína ma však trápiť jedna vec: Ideme príliš pomaly, teda nie tak rýchlo aby sme Obrazekstiahli čas oproti smerovníkom aspoň o tretinu. Na Stohu zjeme čokoládu trochu nás prefúka a ako tak chvíľu sedíme záčínam sa cítiť ako zbitý pes a niekde okolo mňa ako mucha začína lietať zlá predtucha. Na ceste dole zo Stohu prvýkrát, čo sem chodím nedrisnem na riť, tak zaznamenávam prvé dnešné malé víťazstvo. Opäť zostupujeme celkom nízko a opäť viem, že hneď ako prídeme dole musíme to začať znova naberať späť. Na Poludňový grúň sa to celkom ešte dá vydržať ale ako stúpame Obrazeksmerom na Hromové začínam rapídne odchádzať. Nielen že stále nedokážem ani na chvíľku zaradiť režim PUSH THE TEMPO®, ale dokonca dostávam kŕč do pravej nohy..ako som si vyklepal nohu idem znova ďalej a pre zmenu to isté na ľavej. A sakra..som v šrote. Chvíľu si nadávam načo som sa sem vôbec trieskal, potom dávam všetko za vinu nohaviciam, že to tie ma museli tak znivočiť, potom ma nasierajú veselé tváre niektorých turistov, ktorí s ľahkosťou ako srnky lietajú po hrebeni a nakoniec dávam všetko za vinu ObrazekDzurindovi. Ako si tak v kaši kráčam, prídeme po chvíli na Chleb a tu Vladovi oznamujem, že v Snilovskom sa rozhodne, čo ďalej, aj keď ja som už pomaly presvedčený, že nič. Ešte stále však máme čas o trošičku lepší ako na smerovníkoch, napriek tomu nie taký dobrý, aby sme mohli reálne počítať s tým, že v Strečne ešte stihneme spoj, berúc pritom do úvahy predchádzajúce kilometre, keď sme sa nezmohli na nič. V Snilovskom padá definitívne rozhodnutie, že zlezieme poObrazek zjazdovke do Vrátnej...Moje sebavedomie dostáva poriadnu ranu nafrak a aj keď si navonok ponadávam, v skutočnosti sa teším ako blcha a už sa neviem dočkať, kedy budem sedieť v autobuse. Ten vo Vrátnej chytáme opäť na zastávke, hneď naskakujeme, šofér zatvára dvere, vyhadzuje smerovku a ja som rád, že sme to trápenie skončili práve včas....no výlet to bol pekný.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA